…Malý úvod

Pridal

Ahoj, som Lujsa.
Prepožičala som meno tejto stránke a áno, som zároveň budúca nevesta.
Priznám sa, že mám trošku trému. A to som si myslela, že keď som v škole mávala slohy za jedna a písala som ich aj mojim spolužiakom, písanie bude hračkou. Veď dnes má blog pomaly každý desiaty z nás. HA – HA, hej… Hračkou.

Nájsť človeka, s ktorým chcete stráviť zvyšok života nie je vôbec ľahké. Áno, je pár takých šťastlivcov, ktorým sa to podarilo na prvý šup a vzali si prvého a posledného človeka, s ktorým randili (potlesk). Potom sme tu my, ktorí sme sa po ceste za “tým pravým” poriadne vytrápili. Každopádne, nie. Láska nie je ľahká. Nie je ľahké si ju získať a ani udržať. Láska bolí. Teda rozchod bolí určite!

Kým som spoznala svojho budúceho manžela, mala som pár takých tých detských lások, pár flirtov, pár vzťahov, prežila som pár rozchodov, ale skúsila som aj kamoša s výhodami.
No, čo vám budem hovoriť. Srdce som mala zlomené niekoľko krát. Našťastie, vždy som pri sebe mala kamošku, ktorá do mňa napchala dostatok čokolády a zaliala to pár pohármi vína. A potom toho “hajzloša” nenávidela spolu so mnou.
Najviac skúseností mi dali práve vzťahy z posledných ôsmich rokov. Toto sú tie, ktoré ma najviac naučili a najviac ma zmenili.

V druhom ročníku na strednej (keď som mala sladkých 17) si kamarátka našla na preslávenom zoznamovacom portáli (začínajúcim sa na písmeno P a končiacim na c) známosť. Bol z mesta, mne to skôr pripomínalo väčšiu dedinu, vzdialeného cca 50 km, o ktorom som hádam dovtedy ani nepočula.
Stretli sa a po rande mi celá nažhavená do telefónu oznámila, že na ďalšie rande jej už frajer dovedie kamoša, a tak že pôjdem s ňou.
… A tak som aj išla. Dotyčný bol DJ, študoval na opačnej strane republiky a vyzeral oveľa starší, než skutočne bol (kde som to ja vtedy mala oči…) Nebol to zrovna prvotriedny fešák, no slovo dalo slovo a po niekoľko týždňovom nútení od kamošky som to skúsila. Vykľul sa z toho dvojročný “vzťah” viac ako menej na diaľku, ktorý sa skončil medzi praktickými a ústnymi maturami. Jednoducho sme si prestali rozumieť a diaľka tomu veľmi nepomohla.

Ilustračné foto, zdroj: Pixabay

Pár mesiacov po maturite som začala ako DJka (áno, čosi sa na mňa nalepilo za tie dva roky) hrať v jednom klube, kde som sa poznala s vysokým, modrookým a večne usmiatym rozvozcom pizze a začali sme spolu randiť.
Bol to taký typ “Bad boya”. Teda, aspoň ním chcel byť. Chalan bez normálnej práce – lebo jeho osobný rekord bol 2 mesiace v jednom zamestnaní. Lenivec, čo radšej sedel pripojený na nete ako keby mi mal pomôcť narúbať drevo. Vzťah k fyzickej, vlastne akejkoľvek práci veškerý-žádný. (Nie, s odstupom času fakt neviem, čo som na ňom videla. Asi som sa nesmierne nudila a rozhodla som sa, že si dovržem cca rok života)
To sa mi potvrdilo, aj keď som odišla za prácou do Holandska – bohužiaľ s ním na krku. Kým ja som robila päť dní v týždni vo fabrike, on sedel na ubytovni a vypisoval si so “slečnami”, s ktorými mal počas nášho vzťahu pomer. Ak ho aj poslali niekam do práce, vydržalo mu to dva dni a zas sedel, miesto hľadania ďalšej práce, na ubytovni.
Keď som jedného dňa nasrdená prišla z práce so slovami, že sa s ním chcem porozprávať – zdrhol. Nekecám. Normálne zdrapil zo stola mobil a ušiel.
Už dlhšie som sa s ním chcela rozísť, no v zahraničí sa mi to nedarilo a držal sa ma zubami-nechtami. Po pár hodinách osamote som mala celú vec premyslenú. Keďže na základe skúseností by som sa ho v zahraničí nezbavila, na druhý deň som mu šplechla do tváre, že sa vraciam späť na Slovensko.
Nakoľko bezo mňa by sa tam ani nedohovoril, poslušne si zbalil kufre – a, ako som predpokladala, išiel so mnou.
Na Slovensku, presne 26.12.2014 som si dala ten najkrajší darček, aký som si mohla dať. Rozišla som sa s ním v ten večer na zasneženom námestí pri mestskej fontáne. Vrieskal za mnou ako zmyslov zbavený, nadával, prosil… Jednoducho bol to idiot, ktorý ma zrejme len využíval a ja som bola, teda poriadne slepá. A tak mohol ďalej slobodne pendlovať medzi jeho “nápadníčkami” 🙂

Ilustračné foto, zdroj: Pixabay

Ešte v ten večer sme to išli s kamarátkou poriadne osláviť do miestneho klubu. Bola to neskutočná párty, na ktorej sme sa bavili až do rána. Zhodou náhod som tam stretla “starého” známeho, úplne super človeka. Pochválila som sa mu čerstvým rozchodom s dotyčným idiotom, ktorého aj on sám dobre poznal. Zarozprávali sme sa tak, že som stratila pojem o čase. Ani neviem ako, vymenili sme si čísla a dohodli schôdzku. Celý ten čas, čo sme sa stretávali, sa to napätie medzi nami dalo krájať. Super som si s ním rozumela. Jednoducho sme si mali čo povedať. Vedeli sme sa rozprávať o všetkom a zároveň o ničom celé hodiny.
Ak si myslíte, že to bol môj ďalší vzťah alebo dokonca môj nastávajúci – mýlite sa.
Bol to kamoš, s ktorým som sa cítila fajn, s ktorým som mohla byť sama sebou a zároveň úplne slobodná. Mali sme spolu obyčajný, kamarátsky vzťah, hoci s istými benefitmi. Dal mi iný pohľad na svet. Stretávali sme sa takto pár mesiacov a skončili sme to úplne plynule zhruba na konci marca či začiatku apríla.
Išli sme každý svojou vlastnou cestou s rôznymi partnermi, no dodnes sme zostali kamarátmi. Ešte si občas napíšeme, čo má ktorý z nás nové, či ako sa práve má. No obaja si žijeme svoj život so všetkým, čo k tomu patrí.
Bola to pre mňa skúsenosť a odporúčam to zažiť každej jednej žene, ktorej sa naskytne tá možnosť.

Po tom všetkom by bola hlúposť, keby som po prvom (či ktoromkoľvek) rozchode prisahala, že ďalší vzťah mať nebudem, lebo zlomené srdce bolí. Mať vzťah a bezpodmienečne niekoho ľúbiť je krásne. Obzvlášť, ak vám ten dotyčný lásku opätuje. Práve tie vzťahy a rozchody ma niečo naučili a sformovali istú časť môjho ja. Vlastne aj vďaka všetkým tým rozchodom, niekoľkonásobne zlomenému srdcu, aj vzťahu s benefitmi som tým, kým som teraz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *